Lemy

Spoznala som ho cez chat. Na prvý pohľad nič výnimočné, ale pre mňa predsa. Nášmu stretnutiu totiž nepredchádzali mesiace písania, ale asi iba päť viet.

Baško: Ahoj, ideš vonku?
Ja: Nie, idem už domov. A kto si?
Baško: Počkaj ma, prídem o hodinu. Som z Ke.
Ja: Dobre. Moje číslo je 090xxxxxxx
Baško: Ok, zavolám, keď dôjdem.

Možno to nebolo doslovné, ale tak nejako.
Asi sa to zdá strašne nezodpovedné, ale nemohla som vtedy odolať a nikdy som neoľutovala, že som ho stretla.

Nedalo sa neobľubiť si ho na prvý pohľad.
Svetlé vlasy, krásne modré oči, dve úžasné jamky v lícach, vždy keď sa usmieval a malé bruško črtajúce sa pod tričkom, ktoré ospravedlňoval tým, že má už 27 a začalo rásť ešte len pred rokom. Mal jemné ruky hudobníka a dušu dieťaťa.

Vtiahla som ho do svojho života, medzi moje kamarátky a on mi za to úprímne poďakoval hneď prvý večer, keď ma odviezol domov. Usmievam sa, keď si spomínam ako mi volal. Vždy to bolo neskoro v noci a rozhovor začínal zašepkaním "Spíš?". Nikdy som nespala. Doteraz neviem pochopiť prečo, ale vždy som bola hore, keď volal, ako by som na ten telefonát čakala.

On bol mojím vzácnym Baškom a ja jeho Lasička/malá láska/
Až do chvíle keď si jeho bývala zmyslela, že ho chce späť. Žiarlila na všetkých a na všetko. A on ju napriek tomu miloval.

Raz mi poslal smsku "Odpusť mi. Idem za Monikou. Nevolaj. Prepáč"

Čoskoro to budú dva roky a ja som ho odvtedy nevidela. Ale mne stále chýba a vždy bude.

Toto asi nikdy nebude čítať, ale prajem mu krásny deň, lebo dnes je vonku ozaj nádherne. A keby predsa, len mali odkaz: Baško tú bláznivú smsku som nikdy nevymazala.